O nejaký čas po tomto prvom stretnutí som ho naozaj mohol s radosťou privítať v Nitre. Vtedy som sa dozvedel ešte omnoho viac o VUJE a jeho činnosti. Zistil som, že sme krajania z hornej Nitry – Ing. Korec pochádzal z Veľkých Uheriec. Začali sa naše častejšie stretania. Z času na čas prichádzal aj s niektorými svojimi spolupracovníkmi, všetko vzácnymi mužmi z okruhu jadrovej energetiky a jadrových elektrární v Bohunicach a Mochovciach. Na pozvanie som o nejaký čas navštívil bohunickú elektráreň, čo bolo obohatením pre mňa a radosťou pre jadrových odborníkov, zvlášť i pre Ing. J. Korca. Navštívil som aj jeho Výskumný ústav v Trnave, jediný tohto druhu v bývalej federálnej ČSR a známy v Európe i vo svete.

Naše kontakty s Ing. J. Korcom a jeho spolupracovníkmi sa postupne bohato rozvíjali. Po založení „Nadácie Konštantína filozofa v Nitre“ sa niektorí z týchto vzácnych ľudí stali jej členmi. Zaujímali sa na čele s Ing. J. Korcom o obnovu Nitrianskeho hradu a účinne túto obnovu podporovali. Zabezpečili obnovu tzv. Vnútorného nádvoria hradu a neskôr výmenu 250-ročného schodiska do Katedrály úplne novým. Z vďačnosti za toto veľkolepé sponzorstvo sme osadili do podchodu Hradu mramorovú tabuľu „Vďaky energetikom“. Je tam natrvalo.

Ing. Ján Korec navštevoval Nitriansky hrad veľmi rád. Zistil som, že podporuje aj vydávanie kníh, a to aj náboženského obsahu. To bola pre kultúru u nás vzácna vec. Naše rozhovory sa týkali širokého okruhu otázok, od technicko-hospodárskych, až po kultúrno-duchovné. Boli to rozhovory vždy bohaté a zaujímavé. Niekedy sme sa stretli na Hrade aj s kruhom jeho vzácnych spolupracovníkov a priateľov. Zistil som, že si ho všetci vážili pre jeho schopnosti i pre jeho ľudskosť.

S Ing. Jánom Korcom sme sa stretli v Nitre na hrade aj spolu s jeho rodinou, manželkou, dcérou Jankou a synom Matejom. To už boli naše vzťahy osobnejšie. Vtedy nadhodil Ing. Ján Korec otázku nášho spoločného mena, pôvodu, prípadne rozvetvenia pôvodného rodu Korec. Mons. Andrej Patka, riaditeľ Biskupskej kancelárie, na moju žiadosť preskúmal v nitrianskom archíve matriky až asi po rok 1780. Zistil, že vetvy našich rodín sa rozdelili niekedy okolo roku 1830. Po rozdelení nám zostalo po dnešok len spoločné meno rodín v Bošanoch, Uherciach, Topoľčiankach a na iných miestach.

Naposledy som sa s Ing. Jánom Korcom stretol niekoľko dní pred jeho zavraždením. O tejto otrasnej skutočnosti som sa dozvedel v Ríme z telefonátu z Nitrianskeho hradu 23. februára 2001. Bolo to neuveriteľné. Surová, zločinná, objednaná vražda v Piešťanoch, v záhrade jeho rodinného domu zavčas rána po piatej hodine, tesne pred jeho odchodom do práce na Výskumný ústav jadrovej energetiky v Trnave…

Bolo to pre mnohých i pre mňa otrasné. Krátko predtým Ing. Ján Korec oslávil 50. rokov života. Pohreb sa konal v Piešťanoch v novom chráme. Kostol bol preplnený. Svätú omšu za zavraždeného Ing. J. Korca – sme slúžili dvaja – otec arcibiskup Mons. Ján Sokol z Trnavy a ja ako biskup – kardinál z Nitry. Kázeň v preplnenom kostole som povedal ja. Všetci sme boli stále užasnutí nad tým, čo sa nepochopiteľné stalo. Na pohrebe sa zúčastnili stovky spolupracovníkov a známych Ing. Jána Korca, predstavitelia hospodárskeho života a priemyslu a mnohí iní. Prekvapujúce bolo, že na pohreb neprišiel vtedajší minister hospodárstva, ktorý sa večer pred pohrebom ohlásil telefonicky vdove po zosnulom a povedal, že mieni prísť. No dodal, že „nevie, kde by zaparkoval“. Neprišiel. Keď mi to manželka nebohého povedala ustrnul som a nechcel som tomu veriť.

Po pohrebe Ing. Jána Korca som uverejnil ešte veľký rozhovor o ňom a okolo jeho vraždy v Národnej obrode, kde som vyslovil údiv a zhrozenie nad tým, čo sa stalo. To bolo posledné, čo médiá okolo prípadu Ing. J. Korca publikovali. Udalosť sa stala 23. februára roku 2001. Odvtedy sme sa prakticky nedozvedeli takmer nič solídne a spoľahlivé okolo smrti a súdu vo veci Ing. Jána Korca. Mnohí hovoria o záhadných otáznikoch. Ja tomu nerozumiem. Viem len toľko, že vražda je zločin. A objednaná vražda je ešte ohavnejší zločin. Za zavraždeného Ing. J. Korca sa modlím. I za jeho rodinu.

VUJE – výskumný ústav jadrovej energetiky vedie od tých čias Ing. Zoltán Harsányi. Robí to solídne a úspešne. Na Ústave pracuje aj syn jeho zakladateľa Ing. Matej Korec. Založili „Nadáciu Jána Korca“, ktorá pomáha núdznym.

VUJE pokračuje a rozvíja ďalej mimoriadne cennú činnosť v oblasti jadrovej energetiky a tým zveľaďuje odborné dedičstvo zakladateľa Ing. Jána Korca. Tento vzácny muž zostáva tak naďalej cez bohatstvo svojich podnetov a práce nezabudnuteľnou osobnosťou nášho slovenského života. Pripomína to aj krásny reliéf jeho tváre v skle, ktorý zdobí vestibul Výskumného ústavu jadrovej energetiky v Trnave. A pripomína nám ho aj nadácia Ing. Jána Korca.

Nitra, 4. februára 2007

Jedno z takýchto stretnutí sa odohralo pred viac ako päť rokmi, keď som pripravoval na sobáš mladých snúbencov. Otec snúbenice s veľkou láskou hovoril o svojej dcére, o jej živote. Počas tohto rozhovoru som sa mal možnosť bližšie s ním zoznámiť a toto zoznámenie bolo natoľko spontánne, že sa vytvorilo dobré priateľstvo, ktoré pretrvávalo aj naďalej. Bol to Ing. Ján Korec, veľký odborník v oblasti atómovej fyziky, človek otvorený iným názorom, človek otvorený sviežemu humoru a zároveň aj citlivo reagujúcemu na mnohé bolesti a utrpenia ľudí, ktorí žili v jeho okolí. Pamätám si na jeho záujem o náš chrám v Brestovanoch, na stretnutia s Mons. Faltinom, ktorý s veľkým zanietením pripravoval špagety, na naše spoločné stretnutie s kardinálom A. Sodanom, na pastoračné stretnutia v chráme, i na fare. Nakoľko farnosť Brestovany sa nachádzala v blízkosti VUJE a Atómovej elektrárne, viacerí z farnosti pracovali v týchto prostrediach a ja som mal záujem bližšie sa oboznámiť s prostredím, v ktorom pracujú. A práve aj vďaka Ing. Jánovi Korcovi som mohol nielenže navštíviť tieto pracoviska, ale aj podrobnejšie sa oboznámiť s problematikou ohľadom atómových elektrárni.

Hoci naše poznanie s Ing. Jánom Korcom trvalo iba krátko, predsa mi v srdci i pamäti zostáva živá spomienka na tohto vzácneho muža. Húževnatá práca, ktorá poznačovala jeho života, láska k rodine a k ľuďom, to všetko zostáva výzvou aj pre nás, ktorí sme ho poznali, ale sme s podobným zanietením sa podieľali na zveľaďovaní hodnôt života.

Pomoc v pravý čas, vtedy keď to práve potrebujeme je prvá myšlienka, ktorá ma napadne v súvislosti s menom Jána Korca. Spomínam si na jeden z mnohých príkladov. Raz večer sme spolu cestovali do Viedne, aby sme navštívili slovenského a amerického veľvyslanca a diskutovali o možnostiach zapojiť VUJE do medzinárodných aktivít. Cestou do Viedne mu samozrejme neustále zvonil telefón, avšak jeden telefonát bol preňho najdôležitejší. Volala manželka jeho človeka, pracovníka VUJE, že jej manžel má náhle vážne zdravotné problémy. Bolo obdivuhodné ako okamžite z Viedne zorganizoval čo najlepšie vyšetrenie pre svojho pracovníka a následne i operáciu najlepším odborníkom v danej oblasti. A keď sme sa neskoro v noci vrátili domov, jeho prvá cesta viedla do nemocnice, aby sa ubezpečil, že všetko prebehlo bez ťažkostí a o pracovníka je dobre a na úrovni postarané.

Takýchto a podobných prípadov boli určite stovky. Cenné však bolo, že on nehovoril „keď bude treba, tak ti pomôžem“, on konal okamžite keď práve bolo treba. Nepoznal výhovorky typu „teraz práve nemám čas“, „mám na starosti iné dôležitejšie veci“, alebo odbitie vetou „to, čo mi hovoríš, alebo chceš, nie je pre mňa žiadny problém“.

Druhá myšlienka, ktorá ma napadá, súvisí s jeho rodinou. Mal som možnosť spoznať jeho manželku, dcéru i syna. Ich vzťahy sa mi veľmi páčili. Spomínam si s akou hrdosťou mi hovoril o promóciách svojho syna, o úspechoch, ktoré v štúdiu dosiahol, cene za najlepšiu diplomovú prácu a ďalších oceneniach. Nezabudol však podotknúť, že okrem pochvaly synovi povedal, že úspešná promócia zďaleka nestačí a stále treba na sebe pracovať. Myslím si, že tento odkaz jeho syn i dcéra dobre pochopili a presne sa ním riadia.

Je množstvo ďalších príkladov, ktoré ma v súvislosti s Jánom Korcom napadajú, na ktoré nezabudnem a vďaka ktorým som si ho nesmierne vážil a budem ctiť jeho odkaz. Bolo obdivuhodné, že i ako generálny riaditeľ VUJE mal oči všade, o všetkom a o každom vedel, hovoril s ľuďmi a problémy riešil okamžite. Jeho vízia o VUJE ako špičkovej organizácii, o dôležitosti ľudí bola veľmi jasná a húževnato a tvrdo za ňou kráčal. A čo je najdôležitejšie, nielen kráčal, ale aj ukazoval cestu a strhával ostatných. Nebál sa akejkoľvek zmeny, nebál sa ťažkých projektov, vynikajúco komunikoval, organizoval, riadil a viedol. Vždy sa snažil myslieť a konať pozitívne a pre VUJE a jeho výsledky pracoval nesmierne veľa a obetavo. Bol na svojich pracovníkov veľmi náročný, ale ešte náročnejší bol na voči sebe. Vedel sa pre VUJE nadchnúť a čo je ešte dôležitejšie – vedel nadchnúť i svojich kolegov.

Popritom všetkom ostal skromným a priateľským človekom, skutočným Jánom Korcom, takým ako ho poznali jeho priatelia zo školy, z Uheriec a z počiatočnej praxe na VUJE alebo na ministerstve. Skutočný priateľ s veľkým zmyslom pre humor, ale i zodpovednosť. Mal so tú česť poznať Jána Korca veľmi dlho a naše vzťahy prerástli až do rodinného priateľstva. Mne i mojej rodine ostala v srdciach nezabudnuteľná spomienka na tohto vzácneho priateľa.

Som veľmi rád, že sa o moje pocity môžem podeliť a verím, že podobné pocity majú tisícky ďalších ľudí, ktorí ho poznali. Spomínajme si naňho tak často ako je len možné a skúsme i my konať podľa jeho dobrých vlastností a skúseností.

Keď sa časom úplne zákonite vzhľadom na svoje vynikajúce organizačné a odborné schopnosti, cieľavedomosť a takmer seba zničujúcu pracovitosť vypracoval do vysokých pracovných pozícii, vždy ostal tým skromným človekom s neuveriteľnou empatiou k ľuďom, ktorí potrebujú pomoc.

Na našom observatóriu na Lomnickom štíte je dodnes staré kreslo, do ktorého si najradšej sadal pri svojich návštevách s poznámkou: „ Konečne je tu kľud“. Pri týchto návštevách sme viedli často dlhé rozhovory. Boli to pre mňa, ale verím, že aj pre neho vzácne chvíle, nakoľko udržať niekde Jána Korca na dlhšiu dobu bol problém. Nemohol mi však z tade uniknúť, lebo mal rešpekt pred horami a nikdy som ho nevedel prehovoriť na peší výstup, alebo zostup z „Lomničáku“. Odbil to poznámkou: „To je len pre kamzíkov“. Naše spoločné rozhovory mali totiž jednu zvláštnosť. Časom sme si vypracovali množstvo fráz a slovných zvratov, špecifických pomenovaní, ktorým sme rozumeli iba my dvaja, takže náhodný tretí poslucháč musel mať z toho úplný chaos. Na tomto zvláštnom druhu humoru sme sa často v spoločnosti dobre zabávali.

Čo mi najviac chýba po mojom PRIATEĽOVI je pocit. Pocit, že už tu nie je pre mňa tak blízky človek, na ktorého sa dalo spoľahnúť v každej situácii a ktorý mi možno rozumel viac ako ja sám sebe. Že už nikdy každú nedeľu nezazvoní skoro ráno telefón s otázkou: „Čo robíš ?“ a odpoveďou: „Telefonujem“.

Lomnický štít 27. 4. 2006

Vôľa, odvaha, mlčanie, schopnosť veriť vo vlastné sily a múdrosť rozhodnúť – to všetko sú hodnoty, ktoré vedú k rozlišovaniu dvoch spôsobov prístupu k životu, žiť ako obeť alebo ako odvážny bojovník. Rozhodnutie je vždy ukryté v nás… Janko Korec sa rozhodol žiť ako odvážny bojovník.

Stretnutia aj so známym človekom, ktorého poznáme, bývajú občas náhodné. Sú ako cesty a pri troche fantázie náhle zmenia smer a predurčia rozhodnúť sa, ktorý zo spôsobov života využijeme, a ďalej zostane na nás, aké spomienky zanecháme priateľom a blízkym.

…nestáva sa často, že sa mi podarí zastaviť čas a nevnímať jeho beh v realite skutočností, ktoré nás v okamihu čakajú. Ubehli hodiny, dni a roky … keď sa v spomienkach vraciam ku dňu, keď mi nebol na prekážku pohľad na nedokončené výstavisko TMM v Trenčíne a jeho okolie plné zlatistých lesov, pretkávaných zelenou stužkou ihličnanov. A v spomienkach, potom už ostáva len osamelé parkovisko, pripomínajúce púšť a na ňom služobné auto poskytujúce oporu pre oddych unavených končatín dvoch ľudí…

V to ráno, v októbri 1996 sa začínal jeden z prvých ročníkov medzinárodného veľtrhu ELOSYS, akosi sa mi nedarilo, konferencia nebola optimálne pripravená, časť zahraničných účastníkov nedostala včas pozvanie, no proste predkonferenčný chaos…

Pri návrate v spomienkach mi to pripomína, akoby paralelu k príbehu opísaného v útlej knižke od Antoine de Saint - Exupéryho „Malý Princ“, kde autor opisuje svoj tragický stav po havárii svojho lietadla v neznámej púšti. Hľadá východisko v ťažkých prírodných podmienkach, aby zachránil svoj život a keď sa v skorom ráne ozval zúfalý hlas: „prosím nakresli mi baránka?“.

Vtedy som v nevedomosti svoju situáciu prirovnával ku katastrofe, keď ma niekto zrazu poklepal po pleci a srdečne ma pozdravil – prišiel Janko – ako mu hovorili blízki (Ing. Ján Korec, CSc.) Bolo to všetko akési prekvapivé a jednoduché – krátke ale silné podanie ruky, úsmev modrých očí, nevyspytateľná mimika tváre, jemne zastrihnutá brada, bledý oblek a v ľavej ruke jeho nepostrádateľná hnedá zapínacia taška.

Okamih, keď sme sa stretli, pozreli očami na seba, spojením rúk symbolicky vytvoril prienik dvoch ľudí, dvoch duší a potom nasledovali otázky a odpovede, moja nervozita sa zrazu vytratila a v našom vzťahu nastala vzájomná harmónia, porozumenie, ústretovosť pochopiť jeden druhého bez zbytočných slov a poznámok.

Príbehy a udalosti jeho života, názory, postoje a životná filozofia sa odvíjali ako dej kapitol z knihy „Malý princ“. Neboli to však kapitoly, ktoré odpovedali na základné otázky, kedy sa dieťa stáva dospelým, či otázky odkiaľ pochádzame, kam kráčame a kto sme, ako žijeme a čo vyznávame. Nedokazovali sme si, že je dôležitejší západ alebo východ slnka, a ktorá planéta ovplyvňuje náš osud…

Predsa však padli v dialógu otázky prečo je to niekedy tak, že človek musí konať dobro, aby tým niekedy nechtiac ublížil, prečo nie je možné sústrediť sa len na krásu a ako ju brániť pred zlými vlastnosťami človeka. Prečo sme niekedy vyhasnutou sopkou a inokedy chladným osviežujúcim prameňom plným sily… Prečo je treba brániť sa domýšľavosti, závisti, lakomosti a možno sme sa dostali v rozhovore až k siedmym hlavným hriechom.

Janko Korec mal však rád niektoré kapitoly života, ktoré miloval, pri ktorých sa zastavil a pritom jeho melancholický pohľad bol upretý do budúcnosti.

RODINA
prvé miesto v jeho živote; vzťah k deťom, k manželke, k rodine bližšej či vzdialenejšej – vystretá ruka, pevná a zároveň hladiaca a nežná; budúcnosť – vytváranie príležitostí porozumenia a vzájomnej úcty, otváranie dverí do sveta poznania nielen pre blízkych;

PRÁCA
budovanie svojho pracoviska ako gotickej katedrály podľa starého príbehu; otesávanie kameňov; hľadanie optimálnej klenby; záverový kameň; vyzdobenie exteriérov ale aj interiérov; postavenie veží; otvorenie sa do priestoru celej spoločnosti; zabezpečenie základných istôt ale predovšetkým vytváranie vzťahov medzi ľuďmi a organizáciami;

HODNOTY
rozum a racionálne riešenia; vôľa bojovať a nevzdávať sa; odvaha postaviť sa za slabšieho; dodržanie profesionálnych záväzkov; miera v pocite zodpovednosti, ale niekedy aj v neistote rozhodnutí; sloboda poznávania a zušľachťovanie ducha; česť bez meča avšak so štítom istoty; pravda v súlade s desatorom a základnými morálnymi princípmi;

PRIATEĽSTVO
vážne a záväzné puto, vzácna hodnota, ktorú treba objavovať, chrániť a pestovať; vytváranie podmienok pre rozvoj vôle, citlivosti, hľadania času a trpezlivosti pre známych i neznámych; venovať všetko úsilie akékoľvek veľké priateľovi, pretože podľa neho priateľ neprežíva s nami iba šťastie a úspechy, ale aj naše bolesti a sklamania a tie predovšetkým…;

Ostali mi povedať o Jankovi Korcovi ešte dva odkazy z nášho rozhovoru v Trenčíne. Jeden, ktorý akoby povedal o sebe a druhý odkaz je pre nás. Nebudem hľadať vlastné slová, ktoré by aj tak boli kostrbaté a nedokázal by som nimi vyjadriť všetko podstatné, o čom sme hovorili, ale využijem už napísané z knihy priateľa Exupéryho „Malý princ“.

Janko: „Tu je tajomstvo, je veľmi jednoduché. Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné.“

Odkaz vám: „Keď budete v noci hľadieť na nebo, bude sa nám zdať, akoby sa všetky hviezdy smiali. Pretože ja budem bývať na jednej z nich, pretože ja sa budem na jednej z nich smiať. Vy budete mať hviezdy, ktoré sa vedia smiať.“

Keď odchádzal po niekoľkých hodinách z Trenčína, už vlastne ani nezáležalo na tom, prečo prišiel a čo chcel dosiahnuť. Zrazu mi podal ruku, zvláštne sa usmial a svojím trochu priškrteným hlasom povedal: „Fero buď mojím priateľom“ – stratil sa náhle ako prišiel a ja som sa tešil z krásneho jesenného dňa.

Tak ako v knihe „Malý princ“, mala by mať spomienka na Janka Korca záver. Je pre mňa smutné, že záver sa prelína so životom a zároveň so smrťou. Život prežitý Jankom v plnosti nádeje, schopností chápať a rozdávať sa na strane jednej, a na strane druhej v nezmyselnej smrti keď nedokázal dať hadovi náhubok a dovolil preniknúť jedu do svojho tela. Zostala už len kvetina, ktorú držal počas svojho života vo svojich rukách, v strede kvetiny bola láska a lupene - RODINA, PRÁCA, HODNOTY, PRIATEĽSTVO ostávajú nám rozkvitnuté a voňavé ešte aj dnes.

Epilóg:
„Bez podceňovania odvahy tých, ktorí umreli, nezabudneme na odvážne skutky, pre ktoré ľudia ? žili. Odvaha žiť je často menej dramatickým predstavením než odvaha prestúpiť prah smrti; je však nemenej zázračnou zmesou triumfu a tragédie. Človek robí, čo musí – napriek možným dôsledkom, napriek prekážkam, nebezpečenstvám a tlakom – a to je základ všetkej ľudskej morálky…“

- John F. Kennedy -

Bratislava 15. augusta 2006

Spájalo nás aj to, že sme sa narodili v jednom meste, v Zlatých Moravciach, a v ten istý kalendárny deň a to 20-ho mája. Obaja sme taktiež istý čas i keď rôznom období pracovali v Prahe, kde sme hájili „federálne farby“ slovenskej energetiky na Federálnom Ministerstve Palív a Energetiky a na toto obdobie sme mali veľa spoločných spomienok.

Koncom 80-tich rokov sme náhodou spolu cestovali z Prahy. Posádka skromne vybaveného lietadla sovietskej výroby YAK 40 neodolala šarmantne a vážne predneseným argumentom o našej dôležitosti a pridelila nám „prvú triedu“, čo boli prvé dve sedadlá na ľavej strane a od ostatných sedadiel sa líšili len priestorom na nohy. Spolucestujúci nám spočiatku závideli, avšak musím povedať, že po štarte sa ich závisť rozplynula a bavili sa na našich pikantných spomienkach z práce na FMPE. Na záver letu sa nám prihovoril aj pilot, aby sa niečo dozvedel aj on o „reálnom živote“. Jano mu s jemu vlastným zmyslom pre humor a s vážnosťou vysvetlil, že ako ďaleko je potrebné letieť od jadrovej elektrárne v Bohuniciach aby sme náhodou neohrozili to dobré čo VÚJE urobilo pre bezpečnosť tejto elektrárne.

S úctou a zdravím rešpektom som si vážil a vážim Jana, ktorý mi vždy bol ochotný pomôcť a poradiť a popritom manažoval vrátnikov, vodičov, zamestnancov, ministrov a keď bolo potrebné zariadil aj návštevu u premiéra.

Často i keď niekedy aj podvedome sa snažím používať niektoré jeho poznámky a metódy a nehanbím sa za to. Práve naopak! Človek je stvorený v spoločnosti a jeho zvyky sa prenášajú na druhých. Ja som mal to šťastie spoznať a porozumieť jeho zmyslu robiť druhým dobre a aj jeho neopakovateľnému zmyslu pre humor.